01

Konštitúcia Sacrosanctum Concilium Druhého vatikánskeho koncilu O posvätnej liturgii, hovorí: „Používanie latinského jazyka nech sa zachová v latinských obradoch, a to bez narušenia partikulárneho práva.“ (Čl. 36, § 1) „ (....) Treba sa postarať o to, aby veriaci vedeli po latinsky spoločne recitovať alebo spievať stále časti omšového poriadku, ktoré sa ich týkajú.“ (Čl. 54) Pravdou však zostáva, že práve po Druhom vatikánskom koncile, tak, ako po žiadnom inom koncile v dejinách, došlo k zničeniu latinskej tradície v rímskej Cirkvi.

Dnes už len málo kňazov ovláda latinčinu a ešte menej veriacich pozná základné modlitby v latinskom jazyku. 

Predtým, než sa naučíme recitovať modlitbu Otčenáš po latinsky, musíme vedieť, že v rámci latinčiny jestvujú dva systémy, ktoré sa menej rozlišujú po jazykovej stránke a viac po tej rečovej. Na základe nich delíme latinčinu na: 1) klasickú (označme ju ako tvrdú) a 2) cirkevnú, respektíve liturgickú (označme ju ako mäkkú, alebo teda italianizovanú, potaliančenú). Sú to dva tak podobné systémy ako je britská a americká angličtina.

Ak dnes navštívite tridentskú sv. omšu na západe Európy, stretnete sa najskôr s latinčinou mäkkou, potaliančenou v reči, pri ktorej si ako prvé všimnete, že spoluhláska „c“ sa číta ako „č“* a spoluhláska „g“ ako „dž“*, a to ak stoja pred samohláskou. Naopak, v našich končinách sa stretnete  najskôr s latinčinou tvrdou.

 Otče náš  Pater noster (pravopis)  Pater noster (mäkká výslovnosť)
Otče náš, ktorý si na nebesiach,
posväť sa meno Tvoje,
príď kráľovstvo Tvoje,
buď vôľa Tvoja,
ako v nebi, tak i na zemi.
Chlieb náš každodenný, daj nám dnes
a odpusť nám naše viny,
ako i my odpúšťame svojim vinníkom
a neuveď nás do pokušenia,
ale zbav nás od zlého. Amen.
Pater noster qui est in cælis,
sanctificétur nomen tuum,
advéniat régnum tuum,
fiat volúntas tua,
sicut in cælo et in terra.
Panem nostrum cotidiánum da nobis hódie
et dimitte nobis débita nostra,
sicut et nos dimítimus debitóribus nostris
et ne nos indúcas in tentatiónem,
sed líbera nos a malo. Amen.
 Pater noster kvi est in čelys,
sanktyfičétur nomen túum,
advényat régnum túum,
fijat volúntas tua,
sikut in čelo et in tera.
Panem nostrum kotydyjánum da nobis hódyje
et dymite nobis débita nostra,
sikut et nos dymítymus debitóribus nostris
et ne nos indúkas in tentacijónem,
set lýbera nos a malo. Amen.
Pri modlitbe Otčenáš si musíme uvedomiť, že ju ustanovil sám Spasiteľ a jej znenie nachádzame v Evanjeliu podľa Lukáša (11, 2-4) a takisto v Evanjeliu podľa Matúša (6, 9-13). Kňaz modlitbu uvádza slovami: Modlime sa, teda Oremus, pričom roztvorí ruky a pokračuje:
 
„Præceptis salutaribus moniti, et divina institutione formati, audemus dicere...“
„Príkazmi spasiteľovými povzbudení a božským ponaučením vedení, osmeľujeme sa povedať...“
 
Je neprípustné, aby sme sa počas sv. omše ako laici modlili s rukami rozopätými, pričom by dlane smerovali k nebu. Tento postoj, známy tiež ako Orans, teda modlitebný postoj, je vyhradený počas omše výlučne celebrujúcemu kňazovi ako jedinému alter-Kristovi prítomnému na omši. Kňaz zastupuje zhromaždenie omše pred Bohom a on, kňaz, prednáša aj modlitbu Otčenáš Pánu Bohu, ku ktorej sa my, ako veriaci ľud, pripájame, s dlaňami spojenými do striešky, s prekríženými palcami, pričom ruky držíme pri tele.
 
Pamätajme, že v čase tejto modlitby počas sv. omše už leží premenený Kristus na oltári, správajme sa preto pri modlitbe Otčenáš nanajvýš dôstojne!
 
Predsa len, je tu ešte jedna vec. V latinskej Vulgáte nachádzame miesto slova cotidianum, teda každodenný, slovo supersubstantialem, v gréčtine ako epiousios, ktoré sa v celom Svätom písme vyskytuje iba raz, a preto pri jeho preklade záleží od kontextu, v akom je použité. Katechizmus
Katolíckej cirkviv tejto veci hovorí:
 
Ak sa toto slovo chápe v časovom význame, je to pedagogické zdôraznenie slova „dnes“, ktoré nás má utvrdzovať v „bezvýhradnej“ dôvere. Ak sa chápe v kvalitatívnom význame, znamená to, čo je potrebné pre život, a v širšom zmysle každé dobro postačujúce na živobytie. Ak sa chápe doslovne („nadpodstatný“), označuje priamo chlieb života, Kristovo telo, „liek nesmrteľnosti“, bez ktorého nemáme v sebe život. A nakoniec v spojení s predchádzajúcim významom je zrejmý jeho nebeský význam: „deň“, o ktorý tu ide, je deň Pánov, deň hostiny kráľovstva, anticipovanej v Eucharistii, ktorá už vopred dáva okúsiť budúce kráľovstvo. Preto treba sláviť eucharistickú liturgiu „každodenne“:
 
„Eucharistia je teda náš každodenný chlieb... Sila totiž, ktorú v nej poznávame, je jednota, aby sme – spojení v Jeho Telo a utvorení Jeho údmi – boli tým, čo prijímame... Aj to, že každodenne počúvate v Cirkvi čítania, je každodenný chlieb; aj to, že počúvate a spievate chválospevy, je každodenný chlieb. Lebo toto všetko je potrebné pre naše putovanie.“
 
Nebeský Otec nás povzbudzuje, aby sme ako deti neba prosili o chlieb z neba. Kristus „sám je chlieb, ktorý – zasiaty do Panny, vykvasený v tele, zhotovený v utrpení, upečený v peci hrobu, uložený v chrámoch a obetovaný  na oltároch – každý deň poskytuje veriacim nebeský pokrm“.

Zdroje:

Katechizmus Katolíckej cirkvi
Misál latinsko-slovenský, 1952