Vediac, že helenistická hegemónia nad Palestínou sa chýli ku koncu, poštval Pompeius Veľký navzájom proti sebe následníkov bývalých generálov Alexandra Veľkého ako súčasť plánu na ovládnutie Palestíny Rímom a ako posledný krok k obkoleseniu celého Stredomoria rímskym štátom. Rimania od tej chvíle nazývali Stredozemné more mare nostrum – naše more. V roku 64 pred Kristom Pompeius zosadil posledného zo Seleukovcov, Filippa II. Filoromaia , a zmenil Sýriu na rímsku provinciu. Čoskoro však zistil, že Židov do Rímskej ríše nevtelí bez boja, a rovnako ako jeho nasledovníci, i on na vlastnej koži zakúsil, že ich nedokáže v ríši udržať bez ťažkých bojov.
Nasledujúce pasáže sčasti prezrádzajú obsah kapitoly.
Vediac, že helenistická hegemónia nad Palestínou sa chýli ku koncu, poštval Pompeius Veľký navzájom proti sebe následníkov bývalých generálov Alexandra Veľkého ako súčasť plánu na ovládnutie Palestíny Rímom a ako posledný krok k obkoleseniu celého Stredomoria rímskym štátom. Rimania od tej chvíle nazývali Stredozemné more mare nostrum – naše more. V roku 64 pred Kristom Pompeius zosadil posledného zo Seleukovcov, Filippa II. Filoromaia , a zmenil Sýriu na rímsku provinciu. Čoskoro však zistil, že Židov do Rímskej ríše nevtelí bez boja, a rovnako ako jeho nasledovníci, i on na vlastnej koži zakúsil, že ich nedokáže v ríši udržať bez ťažkých bojov.
Chrám nechal stáť, ale múry Jeruzalema dal zbúrať. Na Židov uvalil daň vo výške obvyklej pre podmanenú provinciu. Chrám bol znesvätený, ale zostal neporušený... Čítať ďalej
Židovská apokalyptická literatúra sa objavila prvýkrát za helénskej vlády, nastolenej vďaka víťazstvám Alexandra Veľkého v roku 333 pred Kristom... Čítať ďalej
Pompeius vykonal to, čo Daniel predpovedal o skutkoch štvrtého zvieraťa: v roku 63 pred Kristom si podmanil Jeruzalem... Čítať ďalej
Ak sa na to pozrieme z kresťanskej perspektívy, tak táto apokalyptická doba vyvrcholila v Kristovi... Čítať ďalej
Židovské túžby po nadľudskom záchrancovi sa v Kristovi naplnili, ale Židov neuspokojili... Čítať ďalej
Prvý Kristov príchod vyvolal medzi Židmi napätie. V evanjeliách Židia vymedzujú samých seba cez vzťah k mužovi, ktorý o sebe tvrdí, že je „Synom človeka“, čiže Mesiáš... Čítať ďalej
Či už Evanjelium podľa Jána bolo napísané po zničení Chrámu – ako usudzuje Wengst, alebo pred – ako tvrdí Markus Barth , rímska hegemónia tvorila politický rámec pre obe skupiny Židov, pre „tých, ktorí odmietli Krista, rovnako ako i pre Židov a Nežidov, ktorí v neho – ako v Mesiáša – uverili“ (WENGST, 1990, s. 22)... Čítať ďalej
Kaufman by mal pravdepodobne s rabínom Lapinom súcit. Rabín Lapin je však výnimkou potvrdzujúcou pravidlo. Židovskí vodcovia by neboli vodcami, ak by nemali nasledovníkov a ich nasledovníci nie sú katolíckym ekumenickým hnutím zrovna uchvátení... Čítať ďalej
Evanjelium svätého Jána nie je, a preto ani nemôže byť vykladané ako antisemitské... Čítať ďalej
Koho má svätý Ján na mysli, keď píše o Židoch? Keď používa slová „oi Ioudaioi“, odkazuje tým na skupinu „židov“, ktorí odmietli Krista... Čítať ďalej
Svätý Ján znázorňuje toto systematické nepriateľstvo v príbehu muža, ktorý sa narodil slepý a náš Pán Ježiš ho uzdravil... Čítať ďalej
Na inom mieste Evanjelia podľa Jána sám Kristus tvrdenie „židov“, že sú Mojžišovými učeníkmi, vyvracia, keď im hovorí... Čítať ďalej
Svätý Ján bol Žid. Presnejšie povedané: bol Žid, ale nie „žid“... Čítať ďalej
Ku konečnému rozkolu medzi Kristom a „židmi“ dochádza v ôsmej kapitole evanjelia svätého Jána, keď im – „židom“ – náš Pán Ježiš hovorí... Čítať ďalej
Takýto posun vo význame výrazu Žid, ktorý spôsobil príchod Krista, nevieme zachytiť ani prostredníctvom pravidiel slovenského pravopisu, ktoré hovoria, že v slovenčine píšeme veľkým začiatočným písmenom „[n]árodné a kmeňové mená a mená príslušníkov iných etnických skupín, obyvateľské mená utvorené od vlastných mien“ (ONDREJOVIČ, 2000, s. 30), zatiaľ čo, „[v]šeobecné podstatné mená, ktoré vznikli z vlastných mien príslušníkov národov, kmeňov a iných etnických skupín alebo z obyvateľských mien, píšeme s malým začiatočným písmenom, napr. …žid (príslušník židovského náboženstva, vyznávač židovskej viery)“ (ONDREJOVIČ, 2000, s. 30). Čítať ďalej
V momente, keď Židia odmietli Krista, judaizmus prestal byť náboženstvom a stal sa ideológiou... Čítať ďalej
Židia sú si vedomí zmeny svojej identity, ale nie sú spokojní a snažia sa diskurz nasmerovať späť k ich poslaniu ako Bohom vyvoleného národa... Čítať ďalej
Kto sú potom „židia“? Vo svojom Zjavení svätý Ján obraňuje rodiace sa kresťanské spoločenstvo pred „židmi“ tvrdením, že „preklínajúci súd“ (porov. 2Pt 2, 11) o kresťanoch šíria tí, „ktorí seba menujú Židmi, a nie sú, ale sú sbor satanov“ (porov. Zjv 2, 9)... Čítať ďalej
Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu, v snahe vystavať vzťah Cirkvi k „židom“ po holokauste na novom základe, vydali deklaráciu Nostra Aetate, v ktorej sa píše... Čítať ďalej
„Aká veľká bola bieda zapríčinená tou jednou popravou!“, píše Graetz vo svojej histórii Židov... Čítať ďalej
Odmietnutím Loga, ktorý vytryskol z Božskej mysle a je osobou Krista a zároveň poriadkom vesmíru, vrátane morálneho poriadku, sa „žid“ nevyhnutne ocitol na čele revolúcie... Čítať ďalej
Povstanie v roku 66 vypuklo, keď Florus , chamtivý a neschopný rímsky správca, využil bezvýznamnú potýčku v Jeruzaleme ako zámienku pre vyplienenie Chrámu... Čítať ďalej
Židovské obyvateľstvo sa rozdelilo na bojovných zelótov a umiernenú stranu, ktorá sa zhromaždila okolo Hillelovej rabínskej školy... Čítať ďalej
Eleazar , vodca zelótov, tiež viedol svojich stúpencov do boja. „Prebudil v národe revolučného ducha a ľud burcoval do konečného boja za odtrhnutie sa od Ríma.“ (GRAETZ, 1894ii., s. 258) Čítať ďalej
Cisár Nero, ktorý práve v Grécku spieval zástupom a ohromoval ich svojim vozatajským umením, sa pri správe o Cestiovej porážke zachvel „lebo revolúcia v Judey by mohla byť predzvesťou strašných udalostí.“ (GRAETZ, 1894ii., s. 284) Čítať ďalej
Takže Nero mal dôvod na obavy. Arogantného, ale neúspešného Cestia, nahradil Flaviom Vespaziánom , ktorý si podmanil barbarských Britov a bol jedným z najschopnejších veliteľov svojej doby... Čítať ďalej
Keď sa vo februári roku 70 pred hradbami Jeruzalema objavil Titus , Vespaziánov syn a dedič ríšskeho trónu, mesto už bolo štyri roky nezávislé a on sa mal s týmto – pre Rimanov škandálom – popasovať... Čítať ďalej
Keď náš Pán Ježiš posledný raz navštívil Jeruzalemský chrám, vyvodil z Danielových mesiášskych proroctiev iný záver, ako vyvodzovali zelóti... Čítať ďalej
Titus, ktorého víťazstvo sa blížilo, sa mienil zmocniť Chrámu bez toho, aby ho zničil; avšak Boh mal iné plány... Čítať ďalej
Hoci sa zdalo, že v dôsledku obliehania židovský národ vyhynul, jeho zvyšky sa rozutekali do komunít v diaspóre v Arábii, Egypte a Kyréné, kam si priniesli nielen svoju nenávisť k Rímu, ale aj svoju revolučnú mesiánsku politiku... Čítať ďalej
V roku 115 sa babylonskí Židia vzbúrili proti Rímu. Vzbura sa čoskoro rozšírila... Čítať ďalej
Zvesti o Trajánovej smrti v roku 117 vybičovali vzburu do pekelného besnenia, že sa až mohlo zdať, že ríša tento raz načisto ľahne popolom... Čítať ďalej
V roku 130 navštívil Hadrián Palestínu, aby sa stretol s rebelujúcimi Židmi... Čítať ďalej
Hadriánov odchod bol signálom pre povstanie. Dobre utajené a naplánované povstanie, vypuklo zdanlivo z ničoho a Hadriána právom zaskočilo... Čítať ďalej
Keď Akiva vyhlásil bar Kochbu za mesiáša, začali sa do Jeruzalema zbiehať židovskí vojaci z celej rímskej ríše, aby bojovali po jeho boku... Čítať ďalej
Povstanie bar Kochbu nebolo teda v žiadnom prípadne lokálnou záležitosťou – bol to boj o to, kto bude vládnuť svetu... Čítať ďalej
Vďaka obrovskému množstvu Židov zbehnuvších sa do Judey a ich revolučnému nadšeniu, ktoré nezaostávalo za ich počtom, vyhnal vojenský mesiáš rímske légie z Palestíny... Čítať ďalej
Počas Severovho ťaženia, ktoré trvalo roky a rozšírilo sa už na viac než 50 bitiek, sa karty obrátili proti bar Kochbovi... Čítať ďalej
Počas represálií, ktoré nasledovali po páde opevneného mesta Betar, bola židovská populácia v Judey z veľkej časti vyhladená... Čítať ďalej
Pohroma nasledujúca po krátkej, ale násilia plnej vláde falošného mesiáša bar Kochbu napokon nezničila židovský národ úplne – i keď k tomu chýbalo málo – ale na čas ukončila židovskú mesiánsku politiku... Čítať ďalej
Hadrián Židov navždy zmenil. Odo dňa, keď jeho guvernér rozoral Chrámovú horu, Židia sa sústredili na prežitie... Čítať ďalej
Graetz síce odsudzuje sklon Židov hľadať neustále „skuliny“ a „kľučkovať“, ale neuvedomuje si, ako táto skutočnosť vlastne napomohla kresťanom vo víťazstve nad Rímom. (GRAETZ, 1894ii., s. 424) Čítať ďalej
Po konverzii cisára Konštantína sa definitívne pretŕha i tá pomyselná „posledná nitka“ spájajúca „kresťanstvo so svojím rodičovským základom“, a to v momente, keď sa Cirkev na Nicejskom koncile rozhodla ďalej sa už neriadiť židovským kalendárom ani pri výpočte dátumu Veľkej noci... Čítať ďalej
Ale idea revolúcie si žije svojím vlastným životom a pokušeniu „požidovčiť sa“ kresťanstvo nikdy celkom neodolalo... Čítať ďalej